Šesťmesačné čakanie na úrok zo zadržanej DPH už nemožno používať automaticky (R 28/2021)

Najvyšší súd v roku 2020 akceptoval zákonné čakanie šesť mesiacov po bežnej lehote na vrátenie nadmerného odpočtu DPH. Tento záver dnes nemožno použiť ako automaticky potvrdené právo štátu zadržiavať peniaze bez náhrady. Neskoršia judikatúra, najmä rozsudok NSS SR z júla 2025, považuje takto nastavený začiatok úročenia za nezlučiteľný s právom EÚ.

Naďalej treba odlišovať kompenzáciu za zadržanie odpočtu počas kontroly od úroku za omeškanie úradu. Ani neskorší vývoj neznamená automatický nárok na desaťpercentný úrok za celú kontrolu alebo na úrok vždy od prvého dňa po bežnej vratnej lehote.

Právna veta R 28/2021

I. Zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení zákona č. 297/2016 Z. z. (účinného od 1. januára 2017) v § 79a upravuje náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly a priznáva platiteľovi nárok na úrok z nadmerného odpočtu (najmenej vo výške 1,5 % ročne zo sumy vráteného nadmerného odpočtu za každý deň) až od uplynutia 6 mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie odpočtu podľa § 79 ods. l, 2 alebo 5.

II. Keďže platiteľ dane počas výkonu kontroly nemôže dočasne disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu, od 1. januára 2017 platí, aby za obdobie zadržania nadmerného odpočtu bola platiteľovi dane priznaná peňažná náhrada (úrok z nadmerného odpočtu). Nárok na úrok z nadmerného odpočtu sa platiteľovi prizná, ak obdobie zadržania nadmerného odpočtu je viac ako šesť mesiacov odo dňa uplynutia lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu. Štát má teda šesť mesiacov na to, aby uplatnil svoju právomoc kontrolovať oprávnenosť nadmerného odpočtu bez toho, aby sa na toto obdobie zadržania finančných prostriedkov vzťahoval inštitút nároku na úrok z nadmerného odpočtu.

III. Počítaním úroku z nadmerného odpočtu po uplynutí všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu na základe podania daňového priznania, bez stanovenej primeranej lehoty na výkon daňovej kontroly, by bola popretá zásada ekvivalencie a efektivity a bol by obmedzený výkon práva štátu na zabezpečenie riadneho výberu daní prostredníctvom daňovej kontroly.

Rozbor rozsudku Najvyššieho súdu SR 8Sžfk/48/2019 publikovaného ako R 28/2021. Rozbor spracoval JUDr. Milan Ficek, advokát.

Kontrola odpočtu za marec 2016 skončila bez rozdielu

Najvyšší súd SR rozhodol 28. mája 2020 pod sp. zn. 8Sžfk/48/2019. Daňový subjekt si za marec 2016 uplatnil nadmerný odpočet 3 383 350 eur. Kontrola sa začala 17. júna 2016 a skončila 10. februára 2017 bez zisteného rozdielu; celá suma bola vrátená 15. februára 2017 (body 1 a 34).

Spor sa netýkal oprávnenosti samotného odpočítania, ale začiatku kompenzácie. Keďže kontrola k 1. januáru 2017 ešte prebiehala, do úvahy vstúpil nový § 79a zákona o DPH, zavedený zákonom č. 297/2016 Z. z., spolu s prechodným § 85ke. Rozhodný bol aj čl. 183 smernice 2006/112/ES (body 26 až 32 a 38 až 43).

Rozdiel medzi priznaným a požadovaným úrokom

Daňový úrad rozhodnutím z 22. februára 2017 priznal úrok 7 366,50 eura. Bežná lehota na vrátenie odpočtu podľa rozhodnutia uplynula 24. júna 2016. Úrad však počítal náhradu až od 25. decembra 2016, teda po ďalších šiestich mesiacoch (body 11, 35 a 44).

Daňový subjekt požadoval celkovo 32 674,81 eura za obdobie od 25. júna 2016 do vrátenia odpočtu. Poukazoval na finančnú stratu, neutralitu DPH a judikatúru Súdneho dvora. Tvrdil tiež, že úrad mohol odpočet preverovať už pred bežnou vratnou lehotou a prípadne vrátiť nespornú časť (body 13 až 21 a 36).

Finančné riaditeľstvo 7. júna 2017 priznanú sumu potvrdilo a krajský súd žalobu zamietol. Správny orgán argumentoval aj tým, že preveroval jedinú komoditu od jedného dodávateľa, takže podľa neho neexistovala oddeliteľná nesporná časť na skoršie vrátenie. To bolo jeho stanovisko k čiastočnej vratke, nie samostatný všeobecný záver Najvyššieho súdu (bod 23).

Čo Najvyšší súd v roku 2020 prijal

Súd v bodoch 41 až 44 vychádzal zo šesťmesačnej lehoty napísanej v § 79a. Považoval ju za primeraný priestor na kontrolu bez kompenzácie. Zdôraznil zákonné viazanie orgánov verejnej správy a odmietol priznať náhradu za iné obdobie iba na základe požadovaného výkladu.

V bode 47 odlíšil kompenzáciu počas preverovania od sankčného úroku za oneskorené vrátenie. Uvažoval aj o primeranej náhrade podľa krátkodobého bankového vkladu. V bodoch 54 a 55 akceptoval neskorší vnútroštátny výklad a existenciu § 79a ako riešenie predchádzajúcej právnej medzery.

Kasačnú sťažnosť zamietol a návrh obrátiť sa na Súdny dvor neprijal (body 56 a 57). Daňový subjekt tak nedosiahol zvýšenie priznaného úroku. Výrok nemenil rozhodnutie o samotnom odpočte, ktorý už bol vrátený.

Komentár advokáta k určeniu primeranej náhrady

Za podstatné považujem začať rozlíšením právneho titulu, časového režimu a skutočného priebehu kontroly. Ročná maximálna dĺžka kontroly nie je totožná s lehotou, počas ktorej možno peniaze zadržiavať bez finančnej náhrady. Ani zákonná kontrola automaticky nevylučuje kompenzáciu.

Pri výpočte odporúčam overiť bežnú vratnú lehotu, dĺžku primeraného preverovania, aktivitu úradu a subjektu, čiastočné vratky aj sadzbu pre rozhodné obdobie.

Právo EÚ nepriznáva štátu neobmedzenú bezúročnú lehotu

Uznesenie Kovozber, C-120/15, z 21. októbra 2015 pripúšťa primerané preverovanie, ale odmieta naviazať vznik náhrady až na skončenie kontroly a uplynutie ďalšej lehoty. Vrátenie musí rešpektovať neutralitu, ekvivalenciu a efektivitu (body 21 až 33). Neustanovilo však samo jednotnú slovenskú sadzbu ani mechanické úročenie každej kontroly od jej začiatku.

Uznesenie ZSE Elektrárne, C-151/23, z 5. októbra 2023 opätovne zdôraznilo tieto limity a potrebu posúdiť primeranú lehotu podľa konkrétnych okolností. Neskorší nález II. ÚS 152/2025 z 11. júna 2025 odmietol aj automatickú spätnú aplikáciu § 79a na kontroly skončené pred rokom 2017. Tento spor mal odlišný časový predpoklad: jeho kontrola sa skončila až vo februári 2017.

Zásadné spresnenie rozsudkom NSS z 21. júla 2025

NSS SR v rozsudku 2Sžfk/42/2020 z 21. júla 2025 odmietol zákonnú šesťmesačnú lehotu počítanú až po bežnej lehote vrátenia ako odporujúcu právu EÚ. Pri posudzovanom mesačnom režime vychádzal zo štyroch mesiacov po lehote na priznanie za obdobie, v ktorom sa mohol odpočet započítať, teda z piatich mesiacov po lehote na priznanie za obdobie jeho vzniku. Vyžadoval aj individuálne posúdenie; zjavná pasivita úradu môže odôvodniť kratšiu dobu (body 60 až 62).

Pri sadzbe skúmal náklady na krátkodobý úver pre nefinančný podnik. Zákonná sadzba nie je automaticky neúčinná v každom roku: ak je vyššia než požadovaná primeraná náhrada, zostáva použiteľná. Naopak, nedostatočná sadzba nemá zbaviť subjekt riadnej kompenzácie. Súd neprijal plošné použitie desaťpercentného sankčného úroku z daňového poriadku (body 63 až 72).

Ide o neskoršie právne posúdenie iného sporu, nie o overený výrok zrušujúci individuálny rozsudok 8Sžfk/48/2019. Pre dnešné argumentovanie však zásadne obmedzuje použiteľnosť jeho záveru o automatickej šesťmesačnej bezúročnej lehote aj úvahy, že vždy postačí výnos z bankového vkladu.

Použiteľnosť podľa dnešnej právnej úpravy

Aktuálny text § 79a naďalej obsahuje šesťmesačné pravidlo a dvojnásobok základnej sadzby ECB s minimom 1,5 %. Jeho doslovné použitie však musí ustúpiť v rozsahu nezlučiteľnom s právom EÚ. Historická právna veta preto dnes vyžaduje uvedené zásadné výhrady.

Časté otázky k R 28/2021

Má štát automaticky ďalších šesť mesiacov bez úroku?

Nie. Hoci text § 79a také pravidlo stále obsahuje, neskorší rozsudok NSS z 21. júla 2025 odmietol jeho automatické použitie pre rozpor s právom EÚ. Rozhoduje aj konkrétny priebeh kontroly.

Patrí počas kontroly vždy desaťpercentný úrok?

Nie. Kompenzácia zadržania sa odlišuje od sankcie za omeškanie úradu. Neskoršia judikatúra vyžaduje primeranú náhradu podľa relevantných nákladov financovania a použiteľného zákonného režimu.

Zrušil rozsudok z roku 2025 priamo R 28/2021?

Ide o rozhodnutie v inom spore. Nejde o doložené individuálne zrušenie R 28/2021, ale jeho právny záver o automatickej lehote a prístupe ku kompenzácii už nemožno používať bez neskorších spresnení.

Súvisiace rozbory

• Úrok za zadržaný nadmerný odpočet: stanovisko z roku 2019 dnes vyžaduje zásadné spresnenie (R 56/2019)
• Nadmerný odpočet DPH nie je daňovým preplatkom (R 60/2009)

Pramene rozboru

• Najvyšší súd SR, rozsudok z 28. mája 2020, 8Sžfk/48/2019, R 28/2021; publikované znenie, s. 1–18, najmä body 34–47 a 54–58; znenie zákona o DPH po novele č. 297/2016 Z. z. Zdroj
• Zákon č. 222/2004 Z. z., účinný od 1. januára do 31. decembra 2026, § 79, § 79a a § 85ke. Zdroj
• Súdny dvor EÚ, Kovozber, C-120/15, uznesenie z 21. októbra 2015, ECLI:EU:C:2015:730, body 21–33. Zdroj
• Súdny dvor EÚ, ZSE Elektrárne, C-151/23, uznesenie z 5. októbra 2023, ECLI:EU:C:2023:751, najmä body 25–31. Zdroj
• Ústavný súd SR, nález z 11. júna 2025, II. ÚS 152/2025, body 26 a 32–39. Zdroj
• NSS SR, rozsudok z 21. júla 2025, 2Sžfk/42/2020, ECLI:SK:NSSSR:2025:1017202152.4, najmä body 48–73; konečný rozsudok odlíšený od skoršieho procesného rozhodnutia v tej istej veci. Zdroj

JUDr. Milan Ficek, advokát